Slovensko-japonské manželstvo: dve kultúry, tri krajiny, štyri jazyky

Medzinárodná domácnosť

Aký je život v medzinárodnej domácnosti? Namáhavý? Nezvládateľný? Komplikovaný?

Počas mojich rokov v zahraničí som sa nie málo napočúvala, nech si internacionálny vzťah riadne rozmyslím. Zaujímavé na tom bolo, že tie rady väčšinou prišli od ľudí, ktorí ma ani poriadne nepoznali. Napriek všetkým ich obavám si myslím, že som si to dobre rozmyslela.

Tá naša domácnosť sa nelíši od žiadnej inej. Aj my zažívame chvíľky pokoja, lásky, ale aj okamihy, keď vám vadí aj to, ako ten druhý prežúva.

Samozrejme, medzinárodný vzťah prináša aj výzvy, na ktoré sa človek musí pripraviť.

Jazyková bariéra

Najväčšou a najčastejšou výzvou je jazyková bariéra.

V našej domácnosti sa používajú štyri jazyky. Slovenčina, japončina, angličtina a niekedy aj čínština.
Muž sa už druhý rok učí po slovensky, no myslím si, že moja ročná dcéra tomu rozumie viac ako on.

Ja som sa za 5 rokov v Japonsku dosť naučila, takže väčšinou spolu komunikujeme práve v japončine. No keď príde na hádky, väčšinou prepnem do angličtiny. Predsa len mu ľahšie vypláchnem žalúdok v angličtine ako v japončine.

Keď sa mi veľmi chce, tak sa snažím používať čínštinu, ktorú on ovláda veľmi dobre, lebo strávil 5 rokov na vysokej škole v Taipeji. Ovládať veľmi dobre by som ju mala aj ja, keďže som čínštinu vyštudovala, ale nejako sa pred ním hanbím.

S dcérkou komunikujeme oddelene, ja v slovenčine a on v japončine, aj keď pán manžel často používa slovenské výrazy ako “prosím-prosím”, “ďakujem”, “poď” a podobne.

Znie to komplikovane, ale tá komunikácia nejakým záhadným spôsobom funguje. Samozrejme, stane sa, že niekedy obaja točíme o niečom inom a nie a nie sa naladiť na tú istú vlnu. Vtedy musíme prepínať z jazyka do jazyka a snažiť sa to vysvetliť tak, aby tomu ten druhý porozumel.

Niekedy sa stane, že v jednej vete použijeme aj tri jazyky naraz. Závisí od toho, ktoré slovo a v ktorom jazyku nás napadne ako prvé.

Outsideri by nám veľmi ťažko rozumeli. Je to ako náš tajný jazyk.

Iný kraj, iný mrav

Samozrejme, výzvy nastávajú aj pri chode domácnosti. Keďže každý z nás vyrastal v inej krajine s diametrálne rozlíšnou kultúrou a zvykmi. Niektoré veci robíme proste inak.

Kúpeľ náš každodenný

V Japonsku je veľmi bežné každý deň si napustiť poriadny kúpeľ. Hádam niet kúpeľne, čo by nemala vaňu. Aj v tom najmenšom bytíku ju nájdete.

On ako chlapec z veľkomesta to bral ako samozrejmosť. Ja, ako dievča z dediny a z domácnosti, kde ešte aj zbierame sprchovú vodu a kde sa človek podľa nepísaného, ale aj tak prísneho pravidla musí umyť do piatich minút, som toto nevedela pochopiť.

Muž sa teraz už len sprchuje. Rýchlo si zvykol.

Umývačka nad zlato

V Japonsku by ste v bytoch umývačku hľadali veľmi dlho. Riady sa v mini kuchynkách umývajú rukou.

Jednou z mojich podmienok, čo sa týka výbavy v byte, bolo, že tam bude umývačka. Umývačku teda máme, ale manžel sa ju naučil používať len nedávno. Všetko chcel umývať v ruke, lebo vraj to tak umyje lepšie.

Aj keď prišla na návštevu jeho mama, tak umývačka na pár dní slúžila len ako odkladací priestor. Nie raz sa mi stalo, že som na práve vyleštený riad, tresla zamastenú panvicu.

Smeti v kúte

Nič ma nenaštartuje tak, ako keď muž vyberie plné vrece zo smetného koša a nechá ho v rohu, lebo sa vraj do neho ešte zmestí.

Bude to asi aj tým, že v Japonsku sa smeti vynášajú len určité dni v týždni. Ak premeškáte, tak sa ozaj môže stať, že s prepchatým sáčkom ešte musíte pár dní počkať.

Asi sa mu to stávalo často, keďže má vo zvyku každé vrece naplniť až do prasknutia.

Ranný vták a nočná sova

Asi najväčším rozdielom medzi nami nie je jazyk ani kultúrne návyky, ale náš spánkový režim. Ja som typ, čo ráno vstáva skoro a chodí spať so sliepkami. Keď sa mi niekto snaží dovolať okolo deviatej večer, je veľká šanca, že už som v posteli.

Muž je úplný opak. On rád chodí do postele, keď už začína svitať. Má rád tiché noci, keď už všetci spia a iba on sám je hore. Samozrejme, ráno by to najradšej dospával.

Odkedy sa nám ale narodila dcéra a v noci sa s revom budila 4–5-krát a hore bola už o šiestej ráno, začal aj on chodiť spať v rozumnejšom čase.

Napriek všetkým rozdielom sa naozaj nestáva často, že sa doma hádame.

Komunikujeme v pokoji (ja sa teda snažím) a nikto z nás sa dlho nehnevá. Vieme povedať „prepáč“ a hneď aj prepáčiť, aj keď on to vie o čosi rýchlejšie. Navzájom si pomáhame a staráme sa o seba. Preto si myslím, že jazyk, ani národnosť, ani iný mrav nerozhodujú o tom, či vzťah funguje.

Dôležité je niečo celkom iné.

Byť jeden tím.

Ak vás zaujíma japonská kultúra, prečítajte si aj môj článok o Japonských onsen kúpeľoch.