Volám sa Eliška, pochádzam z malej dedinky na Horehroní, zvanej Šumiac. Z domu som odišla v osemnástke s presvedčením, že už navždy ostanem v zahraničí. Strávila som rok v USA, rok v Číne, rok na Taiwane, štyri roky v Dánsku a päť rokov v Japonsku. Keď si to takto spíšem, tak ani neverím.

Táto predstava života v zahraničí ma držala do mojej tridsiatky, kedy som si zrazu uvedomila, že nie je nič lepšie ako byť doma pri svojich. Tak som sa na Šumiac vrátila. Už ako vydatá. Za muža som si zobrala Japonca. Máme spolu malú dcérku, ktorá sa veľa smeje, no ešte viac plače.

Ako to už býva, nie vždy vyjde všetko tak, ako si naplánujeme. Manžel si, bohužiaľ, nenašiel prácu na Slovensku, tak nakoniec skončil v Londýne. A tak som tam ako návštevník skončila aj ja. A teraz takto pendlujem medzi malou dedinkou, o ktorej sme v detstve hovorili, že je to diera sveta, a veľkomestom, ktoré sa snažím prijať ako dostatočnú alternatívu domova.