5 vecí, ktoré ma v Japonsku šokovali
Harmónia – Wa
Poznáte to. Pozeráte dokument o Japonsku a máte pocit, akoby opisovali krajinu z inej planéty. Akoby v Japonsku všetko stálo na hlave. A premýšľate, koľko je na tom pravdy. Veď predsa to nemôže byť až tak rozdielne! Alebo áno?
Japonská kultúra je naozaj niečo, čo človek musí zažiť, aby ju pochopil. Je to kultúra, ktorej vládne vyváženosť a pravidlá. Písané či nepísané, na pravidlách je postavený chod spoločnosti. Vyhýbať sa im je rebelstvo.
Pravidlá podľa nich vytvárajú wa – harmóniu. Harmónia je, keď človek rešpektuje hierarchiu, keď myslí kolektivisticky a samozrejme, keď nasleduje pravidlá.
Človek má v Japonsku pocit, že tieto hodnoty sú priam vryté do mysle každého Japonca. Pre nich sú to základy, oporné body. No a pre cudzincov? Niekedy hotovým labyrintom.
When in Rome…
Od zahraničných návštevníkov v Japonsku sa až tak neočakáva, že budú dodržiavať pravidlá do bodky. Očakáva sa, že pravidlám skôr nebudú rozumieť. Preto ak cudzinec nejaké pravidlo poruší, tak sa mu to veľakrát aj prepáči. Aj keď to tiež závisí od toho, odkiaľ ten cudzinec pochádza.
Počas mojich piatich rokov v Japonsku som nevedomky porušila niekoľko pravidiel… niekedy vedomky. Hlavne tie nepísané pravidlá, ktoré vám napríklad hovoria, že nemáte jesť počas chôdze. Áno, áno, aj na to majú pravidlo.
Žiadny rožtek do ruky a ide sa do práce. No, samozrejme sa stáva, že aj Japonci samotní si pravidlá niekedy prispôsobia. V Tokiu som videla už aj pána, čo za chôdze jedol špagety. Obdivovala som jeho odvahu ísť proti prúdu.
1. Čítaj vzduch
Ako čítať vzduch? Japonci to vedia dokonale. Keď niečo povedia, slová vám dajú len časť informácie. Celú pointu sa dozviete, ak prečítate vzduch alebo po našom, medzi riadkami. Tam sa nachádza skutočná pravda.
Kyóto je týmto preslávené. Ľudia z Kyóta svoj názor povedia kľukato, jemne, ale trefne. Keď sa vám podarí správne prečítať vzduch, slová Kyóťana vás zasiahnu hlboko. Dalo by sa aj povedať, že je to priam umenie vyjadriť názor takým oblúkom.
Napríklad keď vás sused začuje, ako hráte na hudobnom nástroji, a povie: “Počul som, ako ste hrali na klavíri.” Naozaj tým chce povedať: “Je to hlučné a lezie mi to na nervy. Mali by ste s tým prestať.”
Alebo keď niečo fajnové varíte a povedia vám: “Ako tu niečo zaujímavo vonia.” Myslia tým vlastne, že to teda nevonia a vy by ste to už nemali variť.
No, vyznajte sa v tom.
2. Ticho
Japonci majú radi ticho. V kaviarni, v reštauráciách, v hromadnej doprave, dokonca ani na ulici nie je hluk.
A toto ticho očakávajú aj od návštevníkov. Vo vlaku je tak ticho, že si tam človek ráno do práce bez problémov môže zdriemnuť. Nikto si nepúšťa nahlas muziku, nikto netelefonuje a ani sa hlasno nerozpráva.
Cudzincovi to môže pripadať trochu upäto, sterilne, ale tieto nepísané pravidlá o tichu vo verejných priestoroch sú niečo, čo som ja osobne veľmi ocenila. Ani v dave ľudí nemá človek pocit, že ho bolí hlava z hluku, lebo aj ten dav akoby len tak šumel.
Na druhej strane je však pravda, že toto ticho môže byť limitujúce, neinkluzívne. Veľakrát som v správach videla, ako sa nevrlý Japonec ohradzuje na mamičku s malým dieťaťom vo vlaku.
Dieťa pritom ani nemusí plakať, iba sa smeje a hrá sa, no vždy sa nájde niekto, komu to môže vadiť a kto tvrdí, že práve dieťa do hromadnej dopravy nepatrí.
3. Honne vs tatemae
O honne a tatemae sme si už trošku povedali v článku 7 japonských slov, ktoré sa nedajú preložiť do slovenčiny. Jednoducho, ide o pravú tvár, ktorú poznáme iba my, a o fasádu, ktorú ukazujeme navonok.
Kým som ich začala rozpoznávať, trvalo to celkom dlho.
Ako študentka na vysokej škole v Kyóte som sa chcela spoznať s čo najviac Japoncami, aby som mohla cvičiť jazyk a do hĺbky spoznať ich kultúru. Všetci boli navonok veľmi priateľskí, no nie všetci chceli byť ozajstnými priateľmi.
Povedia vám: “Mali by sme spolu ísť von!” Na čo im hneď poviete: “Jasné, kedy sa ti dá?” Vtedy akoby zamrznú, lebo úprimne nečakali, že budete súhlasiť. Totižto, nikdy neplánovali naozaj s vami ísť von. Je to len taká prázdna fráza.
4. Papierová krajina
O Japonsku sa všade na internete hovorí, ako žije v budúcnosti, lebo tam sú roboty, ktoré vám donesú jedlo, rýchlovlaky, ktoré vás prenesú krajinou za pár hodín rýchlosťou 400 km/h, a všade samé automaty, kde si môžete kúpiť okrem jedla a pitia aj koláče, kvety, dáždniky, cigarety a aj kozmetiku.
No málokto vám povie o tom druhom extréme. O Japonsku zabudnutom v čase. Kde stále používajú fax na komunikáciu, kde treba stále vypĺňať tie isté tlačivá, kde všetko trvá trikrát dlhšie, ako by malo, lebo to musí prejsť hierarchickým rebríčkom.
Pri vybavovačkách som si išla vyšklbať vlasy. Takmer nič sa nedalo vybaviť jednoducho. Lekár, úrad, mobil, internet, voda… Toto boli pre mňa ťažké skúšky trpezlivosti.
Japonci majú na všetko zaužívaný systém, pri ktorom vedia, čo očakávať. Keď im ale pod ruku prídete vy, cudzinec, ktorý sa vymyká norme, máte pocit, akoby ste im sedeli na vedení.
V takýchto situáciách, keď museli vyjsť zo svojej komfortnej zóny, bolo krásne vidieť, ako im z tváre padá fasáda tatemae a ukazuje sa tá častokrát nemilejšia honne.
Neschopnosť vyjsť z komfortnej zóny sa našťastie neprenáša aj do každodenného života.
5. Ochotníci
Keď opustíte úrady a miesta, kde niekedy máte pocit, že pracujú roboti a nie ľudia z mäsa a kostí, tak spoznáte Japoncov, ktorí sú ochotní. Aj toto je súčasťou wa, harmónie. Táto ochota sa nazýva omotenashi.
Omotenashi je v preklade obetavá ochota. Káže nám myslieť na potreby toho druhého a dokonca aj predpovedať a splniť jeho priania, ešte predtým, ako otvorí ústa. To je dokonalá harmónia.
Neviete nájsť svoju zastávku? Pýtate sa okolo idúceho Japonca, ktorý sa niekam ponáhľa. Je veľká šanca, že sa kvôli vám aj otočí a osobne vás zavedie na miesto, ktoré hľadáte.
Keď som Japonsko navštívila prvýkrát, v noci v Kyóte som hľadala svoj hotel a nie a nie ho nájsť. Okolo išiel pán na bicykli. Keď som ho len tichým hláskom poprosila o radu, skočil z bicykla, obrátil ho a zaviedol ma až ku dverám.
Alebo keď som nevedela, na ktorej zastávke mám vystúpiť, jedna staršia pani mi povedala, že nech idem s ňou a ona mi ukáže, kam mám ísť. Aj lístok na autobus mi kúpila.
Alebo pútnička, ktorú som stretla v meste Koyasan, a pýtala som sa jej na smer. Nielen že mi ukázala cestu, ale ma aj pozvala na obed.
Toto sú Japonci, ktorých poznám, ktorých mám rada. Aj keď niektorí by vám povedali, že aj táto ochota je len tatemae. Ja som ale človek, čo rád myslí pozitívne, možno trochu naivne. Pre mňa je to ochota zo srdca.
Japonsko je krajina kontrastov. V nej nič nie je lineárne, nič nie je jednoduché. Ale to je to, čo Japonsku dodáva šarm. To je to, prečo sa ľudia do Japonska tak radi vracajú. Lebo raz keď ho zažijete, už sa nebudete vedieť nabažiť tej inakosti. Stále nájdete niečo, čo vás tam prekvapí a čo vás tam bude ťahať zas a znova.
Ak vás zaujíma japonská kultúra, prečítajte si aj môj článok o japonských onsen kúpeľoch.