Emeishan: Posvätná hora opíc a Buddhovho svetla

Buddhizmus a opice
Stále sa nachádzame v provincii Sichuan. Tentokrát na hore, alebo respektíve pod horou Emeishan. Emeishan je 3099 metrov vysoká a je to jedna zo 4 posvätných budhistických hôr v Číne. Hovorí sa, že je to práve tu, kde sa zrodil buddhizmus v Číne.
Toto miesto je takisto domovom tibetských makakov, ktorí sú podľa legendy ochrancovia chrámov na Emeishan. Aj keď v dnešnej dobe ich lokálni nazývajú skôr malými banditmi, keďže makaky časom celkom stratili strach z ľudí.
Tak som sa na týchto malých banditov išla pozrieť.

Začíname!
Na začiatku túry máte možnosť zakúpiť si bambusovú palicu za 2 yuany. Nosia ju úplne všetci a veru sa vám ozaj zíde.
Prišla som nabalená, ako sa na poriadnu túru patrí, no rýchlo som zistila, že to nebolo až tak potrebné. Všade sú miesta s občerstvením za celkom prijateľnú sumu. (Predsa len sa nachádzame v 3000-metrovej výške nad morom.)
Čo sa týka vody, tú si odporúčam zobrať, lebo tam tú horskú prirážku cítiť.
Túra môže trvať aj dva dni podľa toho, ako si to rozložíte. Ja som začala túru v dedinke Baoguo a zobudila som sa ráno o piatej, aby som to stihla za jeden deň.
Bolo mi povedané, že cesta mi bude trvať 11 hodín. Na to som už nebola pripravená. Našťastie, v Číne je všetko uľahčené a prispôsobené pre masy ľudí. Takže som sa jednoducho nechala zaviesť autobusom do stredného bodu.
V autobuse som stískala operadlo a myslela si, že je s nami koniec, keď šofér kľučkoval zákrutami nad útesmi, ale únava bola nakoniec silnejšia a ja som v tomto akčnom autobuse zaspala a zobudila sa až na stredovej zastávke Wannian Temple Station.
Odtiaľ sa dá pekne schodmi vyjsť až na samit hory. Schody v horách nie sú nič výnimočné. Skoro na každej túre v Číne boli vystavané až na samý vrchol.

Golden Summit
Schody najprv zavalila kopa ľudí. Niektorí po nich aj bežali, čo mi najprv nedávalo zmysel, ale o pár minút na to mi bolo všetko jasné.
Lanovka.
Na samit sa dá samozrejme aj vyviesť. 95% ľudí sa práve rozhodlo ísť lanovkou. Zrazu boli schody prázdne. A prázdne zostali, až kým som sa nevyštverala na vrchol. Cesta mi trvala niečo vyše dvoch hodín.
Jin Ding alebo Golden Summit je miesto veľmi špeciálne. Práve tu bol vybudovaný prvý buddhistický chrám.
Legenda hovorí, že ho postavil farmár Pugong, ktorý tu raz veľmi dávno chodil zbierať bylinky. Počas jednej takejto vychádzky sa pred ním v lese objavil majestátny jeleň, ktorý ho zaviedol až na vrch hory a tam zmizol.
Na jeho mieste uvidel farmár v oblakoch svätožiaru, ktorá žiarila farbami dúhy, a v nej sa zjavil Puxian, boh dobra, trpezlivosti a meditácie. Táto žiara sa dnes nazýva Buddhovo svetlo.
Ako znak vďaky tam tento farmár vybudoval chrám, ktorý sa časom zmenil na dnešnú podobu zlatej sochy, ktorá sa na vrchole týči vysoko do výšin. Keď je pekné počasie, tak má človek jedinečnú možnosť tú svätožiaru zazrieť aj dnes.
Ako je to možné?

Buddha alebo len tieň?
Ide totiž o optický úkaz, zvaný aj horský prízrak, ktorý vzniká asi takto:
Stojíte na najvyššom bode, v tomto prípade na samite, a slnko máte za chrbtom. Pred vami je hustá hmla. Slnko funguje ako projektor.
Keď na vás svieti zozadu, vtedy sa váš tieň odráža na oblakoch pred vami a okolo hlavy je vidieť farebnú svätožiaru. Tá okolo hlavy vzniká lámaním svetelných lúčov na kvapkách vody v hmle.
Je teda možné, že náš kamarát farmár Pugong vlastne videl na samite len svoj tieň? To sa už nedozvieme.
Po príchode ale bolo jasné, že so svätožiari ani z výhľadu nebude nič. Všade bolo hmla a slnko zasvietilo len na pár sekúnd.
Bola som trošku sklamaná, lebo som mala veľké očakávania, ale tak to už niekedy chodí. Sadla som si na schodíky a zjedla instantné rezance, ktoré tiež nestáli za nič, čo ma ešte viac sklamalo.
Neostávalo nič iné, len zísť opäť dole. Rýchlo som zliezla z hory, lebo ma na druhý deň čakala ďalšia túra.

Cesta za opicami
Túra do Qingyin Pavilónu, zóny opíc. Tentoraz to celé zabralo 7 hodín kráčania.
Cestou som postretala mnohých dobrodruhov, ktorí tiež chceli nájsť malých banditov. Boli medzi nimi starčekovia, rodiny s deťmi, malé tety s veľkými šteklami. No proste turisti, ktorých nájdete aj v Tatrách.
Všetci kráčali s jedným úmyslom: navštíviť domov opíc.
Na obed som sa zastavila v jednej malej reštaurácii pri chráme uprostred lesa. Objednala som si hovädzie rezance. S tým nikdy nič nepokazíte.
Ako som jedla rezance, obdivovala som dve dámy oblečené v bielom, ktoré pred chrámom praktizovali taichí. Hrala im do toho pokojná hudba, ktorá akoby ani nešla z rádia, ale vychádzala priamo zo stromov, zo zeme. Bolo to magické.
Aj keď sa mi odtiaľ nechcelo, pokračovala som v ceste. Čím bližšie som bola, tým viac ľudí bolo okolo mňa. Od bodu, kde sa začali zbiehať ľudia, to už bola len hodinka.
Hodinka popri rieke, vodopádoch, mostoch a popod skaly. Výhľady to boli nádherné.

Opičí raj(ón)
Konečne je tu opičí raj! Opice hneď ako vás zbadajú, usúdia, že im nesiete niečo pod zub. Ak máte v taške nejaké fajnotky, tak by som si dávala veľký pozor, lebo oni sa nebudú dvakrát pýtať, či môžu.
V pavilóne sa prechádzajú aj rangerovia, ktorí opice poznajú a zakročia v prípade, že by si do niekoho opice vyskakovali. Dávajú im oriešky za odmenu.
Ale pozor, nemyslite si, že tieto opice sú cvičené. Stále sú to divoké, neskrotené zvieratá, ktoré len stratili zábranu pred ľuďmi, lebo im sem roky nosili sladkosti. Stále k nim treba pristupovať opatrne a s veľkým rešpektom.
Na toto niektorí zabudnú a začnú sa na ne oháňať bambusovými palicami alebo sa s nimi naťahovať, lebo opička sa im snaží nakuknúť do ruksaku. Vtedy veľmi rýchlo zistia, čo sú títo ochrancovia hory zač.
Ja som sa jednej opičke asi pozdávala, lebo si mi hneď sadla na hlavu, obhrýzla mi šnúrky na ruksaku, poutierala si do mňa zadok a išla hľadať iný cieľ. Našťastie bol na ceste späť v lese malý horský potôčik, v ktorom som zo seba zmyla opičiu arómu.

Emeishan je pre dobrodruhov, ktorí hľadajú výzvy, nádherné výhľady, neboja sa pľuzgierov na nohách alebo vycerených opičích zubov. Od začiatku až do konca, hora Emei vám bude vyrážať dych.
Ak vás fascinuje Čína, prečítajte si aj môj článok o meste Chengdu – Mesto pandy a sečuánskeho korenia
