Moja slovensko-japonská svadba pod Kráľovou hoľou

Zásnuby z rýchlika

S mojím japonským manželom sme mali vzťah na diaľku. Rok potom, ako sme sa spoznali, som odišla z Japonska, lebo som akosi nezvládala stres v práci a začala som v sebe pociťovať túžbu po domove.

Rozhodli sme sa teda randiť na diaľku. Dva mesiace predtým, ako som odišla na Slovensko, ma zobral na výlet na krásny ostrov Yakushima. (Tento ostrov je známy vďaka animovanému filmu štúdia Ghibli: Princezná Mononoke.) Vedel, že som toto miesto vždy chcela vidieť.

Tam, na prechádzke nočným mestom, sa ma spýtal, či si ho vezmem.

Tak sme sa zasnúbili a ja som pomaly začala baliť kufre. Nevedela som, čo nás čaká, ale z vlastnej skúsenosti viem, že strachovať sa z budúcnosti sa neoplatí.

Logistická nočná mora

Po príchode na Slovensko som začala pomaly plánovať. Muž chcel zažiť tradičnú slovenskú svadbu, čo mi vyhovovalo, lebo ako by som presvedčila rodinu, aby sadli na 18 hodín do lietadla a išli so mnou do Japonska?

Bolo rozhodnuté! Po správnosti, svadba sa bude konať pod Kráľovou hoľou!

Šaty, make-up a topánky som neriešila. Skôr ma prenasledovali logistické nočné mory.

Na svadbu sa chystali hostia z Japonska, Južnej Kórey, Ameriky, Francúzska, Talianska, Turecka a Taiwanu.

Ako ich dopraviť všetkých z Viedne až na Šumiac? Miesto, o ktorom sme si ako deti mysleli, že je ozajstný koniec sveta? Dedinka, kde nemáme vlakovú stanicu, a aj tá autobusová vyzerá, že najlepšie roky má už za sebou?

Šumiac, dedinôčka moja

Nejakým zázrakom sa mi podarilo všetkých presvedčiť, aby prišli v ten istý deň a skoro v tú istú hodinu. Niekoľko dní som mala pocit, že pracujem ako dispečer pre leteckú spoločnosť.

Hľadala som linky, tranzity a hotely. Nakoniec sa 20 ľudí, všetci zo štyroch svetových strán, dostavilo na zastávku Mlynské Nivy, kde na nich čakal autobus smer Horehron.

Keď autobus zastavil medzi farebnou školou a mini kaplnkou na našom malom námestí, asi najmenšom, aké kedy videli, nechcelo sa mi veriť, že sa to podarilo.

Pre hostí som prenajala jednu chatku blízko domu na najkrajšej ulici v dedine. Ulica, ktorej kraľuje hoľa a stráži ju majestátna hora Grúň.

Všetci z toho mali nesmierny zážitok. Fotili si púpavy, výhľady na Kráľovu hoľu, mieste potraviny a aj kravičky, čo sa pokojne pásli na dvore.

Svadobný kroj

Čo sa týka svadobných šiat, už dávno som v sebe mala túžbu obliecť si tradičný šumiacky svadobný kroj. Cítila som, že je to tak správne. Samozrejme, finančne to bol sen, keďže som nemusela zaplatiť vyše 1000 eur za šaty.

Niežeby sa mi biele svadobné šaty nepáčili, to nie. No v tom momente som chcela farby, život, históriu. Chcela som niečo, čo vychádza zo mňa, čo je mojou súčasťou. Kroj sa tým stal.

Manžel išiel podobnou cestou a obliekol si na seba tradičný japonský odev: hakama. To bola dobrá voľba. Neviem si totiž predstaviť, ako by vyzeral v šumiackych chološniach, aj keď sa nebránil ani tejto variácii.

Do kroja ma prišli obliecť tetušky zo Šumiaca, ktoré sú v tomto profíčky. Celý proces trval asi hodinu.

Mala som na sebe tradične bielu sukňu, brusľak, šurc, šavolku. Navrch mi dali pôuku, šatku, v ktorej sa minulosti nosili bábätká, keď neboli kočíky. A baršon cez ruku. Ten sa používal namiesto kytice. Na hlavu mi založili krásnu ligotavú partu, ktorú tradične nosia len nevesty.

Celý svadobný kroj bol poskladaný z kroja mojej starkej, ujčinej, starkého sestry a dokonca aj niečo od susedy. Mala som pocit, akoby som na sebe niesla celé generácie.

Obula som čižmy, manžel sandále zori a spolu sme vykročili v ústrety budúcnosti.

Sobáš a slivovica

Na dvore už hrali Pokošovci. Podávali sa štamprlíky, vzduchom sa niesol pach slivovice. Ľudia čakali, čo sa bude diať.

Môj pán manžel, ako správny Japonec, ktorý nevie povedať nie, prijal každý jeden štamprlík, čo mu môj brat natlačil do ruky.

A to sa mu neskôr vypomstilo.

Po pár pesničkách a ešte viac fliaš tvrdého bolo čas ísť na matriku. Na čele hudobníci hrali ľudové piesne a za nimi slovensko-japonský sprievod.

Tu kroj, tam kimono, všade úsmev.

Veselo sme došli až na obecný úrad. Japonci sú tradične buddhisti a aj keď by ten môj určite nenamietal na svadbu v kostole, jednoduchšie bolo urobiť civilný sobáš.

Príhovor, piesne, sľuby a slzy. Prstene na ruke. A potom? Potom sa zrazu novomanželovi zakrútila hlava a ozvali sa všetky tie štamprlíky, čo tak slušne neodmietal.

Našťastie, už bolo po obrade. Všetci sme sa okolo neho zhŕkli, ovievali ho, čakali, kým sa mu vráti farba do tváre. Robili si z neho srandu. Vraj si uvedomil, že ma má už navždy na krku. Nevidím sa mu, že z toho skoro odpadol.

Celý svet na parkete

Po obrade sme sa všetci zišli na námestí. Muzika neustále hrala a Horehronci sa nedali zaprieť. Pustili sa do spevu a tanca. Pred hasičňou sme sa pochytali a zadupkali dva tri čardáše priamo pod holým nebom.

Pridali sa k nám aj zahraniční hostia. Šumiačanky s Japonkami, Heľpianky s Kórejkami, všetky sme sa chytili v bok a tancovali. Tu nebol nikto cudzí. Boli sme jednoducho partia ľudí, ktorí sa prišli tešiť.

Tancovali sme potom ešte dlho do rána.

Keďže o Japoncoch sa vie, že sú rezervovaní, myslela som si, že sa im nebude veľmi chcieť, ale opak bol pravdou. Čardáše, dupáky, prepeličky, zahraniční hostia to chceli všetko vyskúšať.

A tak sme tancovali a tancovali. A jedli a pili. Zatiaľ čo manžel spal v garáži pre bicykle. O druhej ráno konečne vytriezvel a pridal sa k nám na parkete, ale to sme my už nevládali.

Pomaly sme sa tmavými šumiackymi uličkami vydali domov.

Ráno sa všetci zahraniční hostia najedli, napili, zjedli koláče a vybrali sa späť do Viedne.

Svadba na otočku.

Veľmi si vážim, že merali takú diaľku, aby s nami mohli osláviť tento výnimočný deň.

Som rada, že videli túto dedinku, v ktorej som vyrastala. Že spolu so mnou hľadeli na Grúň a tešili sa z púpav.

Verím, že si zo Šumiaca neodniesli len spomienku na svadbu, ale aj kúsok Slovenska. Kúsok ľudí, s ktorými sa smiali, tancovali a spievali. A že ich tá spomienka bude hriať pri srdci.

Tak ako aj mňa dodnes hreje spomienka na deň, keď Japonci behali bosí po tráve pod Kráľovou hoľou.

Ak vás zaujíma japonská kultúra, prečítajte si aj môj článok o japonských onsen kúpeľoch.