Aké je to vychovávať bilingválne dieťa?
Multi-kulti
Môj manžel je Japonec. Ja Slovenka. Spoločne máme jednu dcérku, ktorá vyrastá v prostredí, kde skáčeme z jazyka do jazyka, z kultúry do kultúry.
Raz oslavujeme naše Vianoce, potom sa tešíme na Oshogatsu, japonský Nový rok. Jeden deň sa nosí kroj, druhý zase kimono. Hovoríme po anglicky, po japonsky, po slovensky a niekedy aj po čínsky.
Niekedy si hovorím, že dcéra musí mať z toho riadny chaos. Veď, ten chaos mávam v hlave aj ja pravidelne, keď hľadám tie správne slová, no nejako sa mi v každom jazyku skryli.
V takomto diametrálne odlišnom prostredí ma niekedy premkne myšlienka: Čo ak sa nebude cítiť ako Slovenka, čo ak sa jej na Slovensku nebude páčiť? Čo ak bude mať rada len Japonsko alebo bude chcieť rozprávať len po anglicky?
Uvedomujem si, že takéto predstavy môžu byť detinské, veď predsa rozhodne sa sama, nie? Nemusia sa jej páčiť piesne Jána Ambróza a nemusí obdivovať Kráľovu hoľu. Možno bude počúvať iba J-pop a páčiť sa jej nebude Kráľová hoľa, ale Fujisan.
Napriek tomu niekde v kútiku duše stále dúfam, že bude mať takisto rada aj prechádzky u nás do Doliny a bude chcieť počúvať Tlakovú níž od Riša Müllera, bárs aj od rána do večera. Tak ako som to robila aj ja.
Jazyk
Čo teda robíme, aby sme v nej pestovali lásku k obom kultúram?
Samozrejme, všetko sa začína jazykom. Ten je šerpa kultúry. Ale ako to dieťa tie dva jazyky naučiť? My sme si vybrali stratégiu, ktorá sa volá OPOL.
One Parent, One Language (OPOL) – Jeden rodič, jeden jazyk. Čiže keď sa rozprávam s dcérkou ja, vždy hovorím po slovensky. Keď môj manžel, tak len po japonsky.
Ja s ňou trávim najviac času, čiže som si všimla, že najlepšie reaguje práve na slovenčinu. Niekedy mám pocit, že rozumie už všetkému, len sa k tomu nepriznáva a robí sa, že ešte nevie hovoriť. Japončinu s ňou nepoužívam.
NO POZOR! Neberte to tak, že nechcem, aby japončinu ovládala. S manželom komunikujeme väčšinou v japončine. Chcem, aby vedela, že ten jazyk ovládam, aby mala aj ona motiváciu naučiť sa ho. Aby to bolo pre ňu samozrejmosťou.
Večer pred spaním jej čítame knižku. O hladnej húseničke. Jednu noc ju čítam ja po slovensky, druhú noc ju číta manžel po japonsky. Ten istý príbeh, dva rôzne jazyky.
Kultúra
A čo sa týka kultúry? Ako docieliť, aby sa dieťa necítilo v mojej krajine ako cudzinec?
V prvom rade je pre mňa dôležité, aby okúsila prostredie, v ktorom som vyrastala aj ja. Na dvore, pri potokoch a v lesoch. To je pre mňa kultúra. V lese sa každý cíti ako doma.
Keď ju vidím, s akým obdivom objavuje kvietky, kamienky a zvieratká, hreje ma pri srdci. Chcem, aby vedela oceniť ten pokoj, ktorý sa dá zažiť len u nás na dvore.
(Pokoj na dvore zažívam hlavne ja, lebo na dvore sa dá sedieť s kávou a len tak čučať, kým sa deti hrajú.)
Sviatky
Potom sú tu sviatky.
Japonsko a Slovensko slávia rozdielne sviatky; mnoho z nich je zakorenených v náboženstvách.
Aj keď v našej rodine náboženstvá veľmi neriešime, mnohé z nich sú pre mňa osobne niečím ako kultúrnym dedičstvom.
Oslavovala som už sviatky rôznych krajín. Japonské, čínske, taiwanské, americké…no sviatky, s ktorými vyrastiete, sú úplne iný zážitok.
Moja dcéra ich bude mať dvakrát toľko ako ja. Teším sa, že môže zažívať Vianoce. Že bude poznať čaro voňavých perníkov, ligotavý stromček a divokú sánkovačku do noci, či Veľkú noc, farebne zdobené puziky, domácu šunku a maľované vajká.
No teším sa, že zažije aj čaro japonského Obonu, keď si na seba oblečie kimono a pôjde tancovať tanec Bon odori. Alebo Oshogatsu, keď všetci sedia pod vykurovaným stolom kotatsu, lúpu mandarínky a čakajú na polnoc, keď v chrámoch odbije zvon 108krát, oznamujúc príchod Nového roka.
Pre ňu to nebudú sviatky slovenské a japonské. Pre ňu to budú “naše” sviatky.
Jedlo
Jedlo sú dvere do kultúry. Nesie v sebe históriu, zvyky a príbehy našich predkov.
U nás sa varí aj perkelt aj onigiri. Z každého rožka troška.
V slovenskej kuchyni, tej pravej slovenskej, ktorú varila moja starká na šporhete, skúsení kuchári varia od oka. V Japonsku by naopak možno spočítali aj koľko zrniek soli treba do polievky.
Preto, aj keď varím niečo japonské, varím to po slovensky. Šupnem tam kus sójovej omáčky, veľa cesnaku, primerané množstvo misa. Každé sústo je kombinácia chutí, kultúr a nekonečno príbehov.
Možno raz príde deň, keď mi dcérka povie, že chce ísť do Japonska, a že na Slovensku je nuda. Veď v konečnom dôsledku, to isté som povedala aj ja, keď som odišla do zahraničia. No kým príde ten čas, budem jej takto z rožka troška ukazovať čaro aj slovenské, aj japonské a veriť, že raz ju to čaro opäť privedie späť na šumiacky dvor.
A aké sú vaše tipy na vychovávanie bilingválneho dieťaťa?
Ak vás zaujíma japonská kultúra, prečítajte si aj môj článok o kultúrnych šokoch v Japonsku.